Neviem, či ste sa už aj vy niekedy zamysleli nad tým, kde sa skrývajú všetci kresťania, ktorí sa prihlásili k svojmu náboženstvu. Matematika nebola nikdy mojou silnou stránkou, ale ak správne počítam, tak tých 75 % by na našom malom Slovensku predstavovalo takmer 3 milióny 750 tisíc veriacich. Neviem si dobre predstaviť, ako by asi museli naše kostoly praskať vo švíkoch, keby sa všetci zišli na nedeľnej omši.Keď tak sledujem skladbu veriacich v našich kostoloch, prišiel som na to , že Boh je tu zrejme len pre starých, chorých, mentálne narušených, či ľudí utrápených rôznymi životnými situáciami.
Nemajú za čo ďakovať, alebo si už našli iného Boha, ktorému sa klaňajú? Tak si kladiem sám sebe otázku, kde sú tí mladí, krásni a úspešní? Kde sú topmamažéri veľkých firiem, vždy usmiati herci, speváci, kde sa skrývajú neohrození politici, múdri vedci, úspešní športovci, nadaní umelci, prečo svoju krásu pred Boha neprinesú známe modelky?
Boh volá k seba všetkých bez rozdielu. Aj vrcholového manažéra, aj špinavého a zapáchajúceho bezdomovca. Človek je zvláštny tým, že sa odnaučil ďakovať, nevie uznať, že je pri ňom niekto, kto ho vedie. Na pomenovanie tejto sily našiel rôzne výrazy. Možno je to osud, možno príroda, možno vlastné schopnosti a možno si kladieme otázku ako môžeme uveriť niekomu, koho vôbec nevidíme... Človek kľačiaci pred Bohom je úplne sám, akoby nahý, odovzdaný do božej vôle. Možno práve odovzdanosť, je to čo nám chýba, čo nám bráni naplno prijímať božiu lásku.
Skúste sa aj vy štverať na vrchol svojho života. Vydať zo seba všetko čo máte, vaše schopnosti, talenty a vložiť ich Bohu na oltár. Keď už budete cítiť, že nevládzete, z ostaňte stáť a vnímajte , ako okolo vás prúdi boží pokoj.
Nebojte sa!
Rozprestrite svoje ruky a nechajte sa vo svojom živote viesť Bohom. Potom sa miesta v kostoloch určite zaplnia aj mladými, krásnymi a úspešnými.